Kvantová fyzika vs. ezoterika

Hans-Peter Dürr sa počíta k najrenomovanejším kvantovým fyzikom súčastnosti. Narodil sa v r. 1929 v Stuttgarte a promoval v r. 1956 u Edwarda Tellera, otca vodíkovej bomby. Od r. 1958 do r. 1976 vedecky pracoval spolu s Wernerom Heisenbergom, jedným zo zakladateľov kvantovej fyziky. V r. 1971 prevzal vedenie Max-Planck-Inštitútu pre fyziku. Dürr sa stal známy svojou angažovanosťou v hnutí pre životné prostredie a mier. V r. 1987 obdržal Nobelovú cenu pre oblasť alternatív. V r. 2005 zostavil Dürr s filozofom Rudolfom zur Lippe a ekológom Danielom Dahmom  Postdamský manifest : „We have to learn to think in a new way.“ – popisuje ako poznatky z kvantovej fyziky a ekológie môžu umožniť lepšiu budúcnosť; bol podpísaný viac ako 100 renomovanými osobnos5ami z celého sveta.

PM: Pán profesor Dürr, čo je vlastne matéria (hmota)?
Dürr: Hmota v  podstate neexistuje. Aspoň nie v bežnom slova zmysle. Existuje len štruktúra vzťahov, neustála zmena, vitalita. Je ťažko pre nás si toto predstaviť. Primárne existuje iba vzájomný vzťah, to spájajúce bez materiálneho základu. Mohli by sme to tiež nazvať duchom. Niečo, čo nemôžme uchopiť, čo môžme len spontánne prežívať. Hmota a energia sa zjavujú až sekundárne – do určitej miery ako zrazený, ztuhnutý duch. Podľa Alberta Einsteina je hmota len zriedenou formu energie. Jej pozadie ale nie je ešte viac zjemnená energia, ale niečo úplne iné, a síce živosť, čulosť. Môžeme ju porovnať so softvérom v počítači.

Pozadie tvorí teda bez-telesná forma? Veľmi cudzorodá myšlienka.
Áno, to je naše úzke myslenie. Musíme vždy najprv  myslieť na substancie, aby sme pochopili vzťahové štruktúry. Zoberme si napr. lásku. Predstavujeme si lásku ako vzťah, napríklad, medzi dvoma ľuďmi. Ale láska sama, to čo je medzi (tými dvomi ľudmi), spôsobuje naším predstavám enormné ťažkosti. Teda ak sa jednoducho neodovzdáme a milujeme.

A presne to „medzi“ je predmetom kvantovej fyziky?
Určitým spôsobom, áno. Ale už pojem „predmet“ je zavádzajúci. To je problém jazyka. Používame samé  podstatné mená, tam kde by sme mali použivať slovesá. To tvaruje naše myslenie. Keď hovoríme o kvantovej fyzike, mali by sme používať na slovesá orientovaný jazyk. V kvantovom subatomárnom svete nie sú žiadne predmety, žiadna hmota, žiadne podstatné mená, teda veci, ktorých sa môžeme dotknúť a porozumieť. Tu existujú iba pohyby, procesy, spojenia, informácie. Aj  tieto podstatné mená, musíme preložiť do: pohybuje sa, beží, súvisí medzi sebou, vie o sebe. Tak získame tušenie o prazáklade živosti. Lepšie povedané: tušíme a prežívame.

Popisujete kvantovú fyziku paradoxným spôsobom, aký inak poznáme z mystických textov.
Je to paradoxné, keď sa v bežnom jazyku blížim ku kvantovej fyzike. Máte úplnú pravdu, ak vám to pripadá špongiózne. Skutočnosť sa nám javí špongiózna, nejasná, lebo jej výpovede sú nekonečne mnohoznačné. V tejto fyzike hovoríme: skutočnosť nie je realita. Pod  realitou rozumieme svet vecí, objektov a ich usporiadanie. Takže ten svet, ktorý popisuje stará fyzika, s jej mechanistickým obrazom sveta. Stará prírodná veda nie je v tomto falošná. Avšak platí len v zhrubnutom zmysle. Čo je úplne dostačujúce pre náš bežný každodenný život. Skutočnosť v novej fyzike je potencionalita, svet možností, sa rôznymi spôsobmi materiálno-energeticky stelesniť. Preto nechcem používať pojmy „častica“ alebo „atóm“ a hovorím namiesto toho „Wirks (zdrobnené podstatné meno od slovesa „pôsobiť“) alebo „Passierchen“ (zdrobnené podstatné meno od slovesa „stavať sa“). „Passierchen“ je malilinký proces.

Ste nielen kvantový fyzik, ale za svoju angažovanosť v mierovom hnutí ste boli ocenený už v roku 1987  Nobelovou cenou pre oblasť alternatív. Do akej miery inšpiroval kvantový fyzik Dürr politického človeka Dürra ?
Kvantová fyzika nám hovorí, že skutočnosť je nielen jedna veľká duchovná súvislosť, ale aj to, že svet a budúcnosť sú otvorené. Je plná možností.  V tom tkvie obrovské povzbudenie a optimizmus. Žijeme v oveľa väčšom svete, ako bežne predpokladáme. A tento svet môžeme utvárať!  Naša západná kultúra konzumu, naše životom opovrhujúce hospodárske preteky predstavujú  predsa len nepatrný výklenok v rámci našich možností. Napriek tomu sa mnohí ľudia domnievajú, že hospodárske vecné nutnosti sú prírodné zákony. Nie, oni sú človekom vytvorené nútenia.

Ako mohlo dôjsť k tomuto bludárstvu?
Je to súčasťou našej výchovy. Sme odmeňovaní, ak sa necháme odradiť, keď sa podriadime hospodárskym a technickým nutnostiam, nátlakom, keď nehľadíme na väčšie súvislosti. Ale takýto životný štýl je životu nepriateľský. Dlhodobo prežitiaschopný je v prírode ten, ktorý hrá win-win hru. Keď môj prospech je zároveň prospechom ostatných, takže v koncerte s ostatnými sa niečo vytvorí,  kde celok je viac ako suma jednotlivých častí.  Plus-summ hra.
Mladí ľudia niečo také už nemôžu v dnešnej dobe takmer vôbec zažiť. Sú osamelí bojovníci a musia  bojovať proti svojim spoluľuďom, namiesto spoločného budovania budúcnosti.

Rozhovor P.M.-Magazinu (pm-magazin.de, 5/2007) s Hans-Petrom Duerrom.
výber a preklad: Jozef Malý

Nezaradené