Práve tak málo ako je možné zážitok z koncertu uchopiť prostredníctvom analýzy tónových frekvencií, práve tak málo vyčerpáva skutočnosť hovoreného slova vytváranie zvukových vĺn a prenos informácií. V pozadí vyslovovaných hlások nestoja kmitajúce hlasivky, ale pohybový umelec, ktorý s najväčšou námahou naladil svoj telesný nástroj tak, že je – na prvý pohľad bez námahy – schopný vymámiť z prúdu dychu nespočetné zvuky a odtiene reči.
Keby sme mohli pozorovať túto nevedomú činnosť, objavili by sme, že neustále vytvára plastické formy, rovnako ako sochár, ktorý opracováva drevo alebo kameň – len s tým rozdielom, že tu ide o jemnú, pohyblivú muskulatúru, z ktorej sa formy vytvárajú neustále nanovo. Aby sme mohli vyslovovať hlásky, v žiadnom prípade totiž nestačí poslať prúd výdychového vzduchu cez hlasivky a nechať ho znieť cez ústa. Skôr by sme mohli povedať, že tento prúd musí na svojej ceste dýchacou trubicou, hltanom a ústami prechádzať cez reliéfne vytvarovanú dutinu, niečo ako „riečište“, ktorej tvar sa bleskurýchle mení – vždy podľa toho, aká hláska má byť vytvorená, uspôsobia svaly podnebia, čapíka, jazyka, sánky a pier jej podobu. Keď vzduchový prúd potom prekročí hranicu pier, tak nie len znie, ale nesie v sebe špecifickú tendenciu k forme, ktorú získal prechodom cez vždy jedinečný tvar „riečišťa“ a ktorú vpečaťuje vonkajšiemu vzduchu pred ústami. Z vnútorných reliéfov vytvorených svalmi sa stávajú vonkajšie plastické formy. Prvý krát poukázal na tieto neviditeľné vzdušné formy, ktoré vznikajú pred ústami hovoriaceho, Rudolf Steiner v roku 1924.

Zmlknute_detstvo_Patzlaff