Antropozofia stojí v západno-kresťanskej tradícii filozofických a náboženských snažení ľudí pochopiť samých seba. Vznikla na začiatku 20. storočia a vyznačuje sa rozšírením poznania (spirituálny realizmus) a rozvinutím zodpovednosti indivídua za svoje konanie (etický individualzmus). Ako etický individualizmus zahŕňa a podnecuje schopnosti človeka k slobodnému sebaurčeniu; k čomu patrí aj to, že sa človek spoznáva v následkoch svojho konania. Ako spirituálny realizmus otvára nové dimenzie skutočnosti, v ktorých duchovné pochopenie človeka rozširuje a modifikuje jeho fyzikálno-psychologický obraz. V tomto zmysle je Antropozofia „cestou poznania, ktorá chce duchovné v ľudskej bytosti viesť k duchovnému vo svete.“ Antropozofia premieňa vedu na životnú prax a životnú prax na spirituálnu kultúru. Túto obojstrannú premenu môžeme vidieť ako umelecký proces a ako zdroj nového pôsobiska pre umeleckú tvorbu. Týmto spôsobom sa rozvíja antropozofická duchovná veda cez rozvinutie individuálnych schopností ako kultúrno-občiansko-spoločenská iniciatíva.