Čo nás oddeľuje a čo môže vo vojne spájať.
Otázky pre farárku Spoločenstva kresťanov, Annuschku Geyer, Moskva
Ulrich Meier: Čo znamená vojna pre postoj k životu v moskovskom zbore a v ostatných zboroch Spoločenstva kresťanov v Rusku?
Annuschka Geyer: Pre nás prišla vojna ako rana. Takéto niečo nemohol nikto očakávať. Človek veľa počul, ale neveril, lebo Rusi a Ukrajinci sú z nášho ruského cítenia viac ako bratia. My Rusi nikdy nerozmýšľame politicky, ale veľmi duševne. Politika vždy príde neskôr, to, čo nám leží na srdci, je pre nás najdôležitejšie. Aj 23. februára bol v Rusku sviatok, ani by nám nenapadlo, že môže byť vojna. 24-teho ráno, ako mi neskôr veľa ľudí povedalo, sme sa zobudili do bolesti a vnútorného šoku. V prvých dňoch vojny sme jednoducho nemohli uveriť tomu, čo sa deje. Bolo ticho, človek žil akoby automaticky. Mnohí mi hovorili, že takmer nedýchajú. Po týždni sa vrátil pocit života a človek sa snažil pochopiť, čo sa deje.
A potom sa spoločnosť vydala rôznymi smermi. Niektorí to nevydržali a bolo pre nich jednoduchšie si Ukrajinu znepriateliť. Alebo skôr nie Ukrajinu, ale Západ. Na Ukrajincov som nikdy nepočula zlé slovo, z času na čas sa hovorí, že sú tam nejakí nacionalisti, ale ako predtým, ruský ľud pevne stojí pri bratskom ľude Ukrajincov, ale propagandistická mašinéria beží a veľa ľudí sa dalo presvedčiť. Ale aj títo ľudia, ktorí „stoja plne za Putinom“, sú smutní, keď sa hovorí o vojne. Potom hovoria, že by vlastne žiadna vojna nemala byť. Iní o tom nechcú hovoriť, namiesto toho potichu plačú doma sami pre seba.
Ale je aj veľa ľudí, ktorí o tom hovoria a vojnu nepodporujú. Pre nich je nemožné, aby sme my zaútočili na Ukrajinu. Je to naozaj veľa ľudí, oveľa viac, ako si myslím, že sa hovorí na Západe. Líši sa to od komunity ku komunite. Na hranici s Ukrajinou, v obciach Voronež a Rostov, je veľa ťažkostí: ľudia ochorejú, vrátane duševných chorôb. Deti sa správajú veľmi agresívne, majú strach. Vo východnom Rusku, pred Uralom, v obci Samara sú ľudia hluční, politicky angažovaní, chcú zabiť Putina a podobne.
Celkovo však možno povedať: Rusko plače. Na severe, na juhu, na západe, na východe, plačeme.
UM: Máte nejaký príklad, ako vojna ovplyvňuje rodinné vzťahy medzi príbuznými žijúcimi v Rusku a na Ukrajine ?
AG: Áno, mám niekoľko rodín. Musím povedať, že takmer všetci Rusi majú niekoho na Ukrajine a naopak. Poznám rodinu, ktorá povedala: Už sa spolu nemôžeme rozprávať. Keď to hovoria, opäť plačú. Ja sama mám tiež príbuzných na Ukrajine. Vzťah zostal. Celkovo rozhovory vyzerajú takto: Ukrajinci na nás volajú: „Urobte niečo!“ a my tam stojíme bezmocní. Je to veľmi ťažké vydržať. Niektorí odpadnú a povedia: „Dám si mesačnú prestávku od vzťahov s Ukrajincami,“ v nádeji, že sa čoskoro opäť nájdeme. My Rusi by sme radi počuli, čo tu môžeme spraviť. Ale nikto, ani Ukrajinec, nám nevie konkrétne poradiť.
UM: Akú úlohu zohráva náboženský život pre ľudí v čase vojny?
AG: Samozrejme, ako v každom čase krízy, ľudia hľadajú útechu. Preto teraz prichádza do kostola veľa ľudí, viac ako zvyčajne. Vynárajú sa otázky: Čo sme urobili, že je teraz vojna, prečo sa nám to deje, kto vlastne sme?
Keď sa tieto otázky pýta všetok ľud, cítite to vo vzduchu. Každý je neistý, každý hľadá nádej v tejto neistote. A, samozrejme, pre Rusov je v takýchto chvíľach veľmi dôležitá modlitba. Okamžite vznikli rôzne modlitebné skupiny, ľudia sa zišli a napríklad čítali evanjelium – mesiac bez prestávky. Alebo sa spolu modlíte v určitý čas v rôznych mestách. Alebo sa modlíš sám doma, oveľa viac ako zvyčajne, alebo prídeš do kostola – takže existujú rôzne variácie toho, čo môžeš robiť. A to ľudia robia.
UM: Aké sú vaše požiadavky na ľudí v Nemecku, ktorí sa chcú zamyslieť nad situáciou v Rusku a na Ukrajine?
AG: Máme pocit, že sa opäť zaťahuje železná opona. Už počuť škrípanie. Teraz prichádzame na konferenciu LOGOS do Dortmundu s veľkou skupinou Rusov a atmosféra je taká, že sa prichádzame rozlúčiť. Samozrejme, bolo by pekné, keby sme sa mýlili. Ale taká je momentálne nálada.
Z toho vyplýva prvá prosba: Prosím, nezabúdajte na nás – sme kresťanské spoločenstvo a pestujeme rovnaký náboženský život – vy na Západe, my na Východe. A aj keď je medzi tým veľa zla, nakoniec svojou prácou v tomto zle narobíme diery a táto železná opona bude opäť preč. Pokračujme v spolupráci! Myslite na nás. A tak sa nám tento čas podarí prekonať.
Druhá žiadosť je žiadosť o spoluprácu na záležitosti, ktorá nás teraz rozdeľuje – na vojne. Toto je naša spoločná bolesť – bolesť kresťanských ľudí. Čo sme urobili zle? My v Rusku, kde vojna začala, kde teraz s ňou musíme žiť desiatky rokov a musíme sa s ňou vyrovnať. Vy na Západe: Ako sa to stalo, že sme sa tak vzdialili? Prečo ten rozhovor medzi nami tak dlho nejde dobre? Radi by sme videli úprimnú spoluprácu na tejto udalosti, ktorá nás teraz rozdeľuje!
Annuschka Geyerová
narodená 1974, kňažka, Moskva
časopis Die Christengemeinschaft 11-2022
prekl. EŠ